Kniha Monine oči (Les yeux de Mona) od Thomasa Schlessera patrí k titulom, ktoré čitateľov výrazne rozdeľujú. Pre jedných je to jedna z najinšpiratívnejších kníh roka, pre iných sklamanie, ktoré nenaplnilo sľub románu. Všetko závisí od očakávaní: či hľadáte predovšetkým silný beletristický príbeh, alebo skôr citlivého a premysleného sprievodcu dejinami umenia.
Schlesser postavil knihu na originálnom a atraktívnom koncepte – počas jedného roka, v 52 týždňoch, predstaví 52 umeleckých diel, ktoré majú malej Mone pomôcť lepšie pochopiť svet aj samu seba. Práve tento nápad si získal mnohých čitateľov, najmä tých, ktorí majú k umeniu blízko. Autor ako skúsený historik umenia dokáže o dielach rozprávať pútavo, zrozumiteľne a s vášňou, takže kniha funguje aj ako prístupný úvod do dejín umenia od renesancie po modernu. Každá kapitola zároveň prináša jednoduchú, no podnetnú životnú lekciu – o prijatí, radosti, zjednodušovaní či pohľade na život –, ktorá čitateľa prirodzene vedie k vlastnej reflexii.
Silnou stránkou knihy je aj vzťah medzi Monou a jej starým otcom. Ich spoločné návštevy múzeí a rozhovory sú plné nehy, rešpektu a snahy porozumieť jeden druhému. Práve medzigeneračný rozmer dodáva textu ľudskosť a emóciu. Pozitívne je vnímaná aj vizuálna stránka vydania – plagát s vyobrazením všetkých 52 diel z obálky je vítaným bonusom, ktorý umocňuje čitateľský zážitok.
Na druhej strane však možno mať voči knihe viaceré výhrady. Hlavnou je nevyváženosť medzi románom a didaktickým výkladom. Dejiny umenia sú spracované tak dominantne, že samotný fikčný príbeh často ustupuje do pozadia a postavy pôsobia skôr ako prostriedok na sprostredkovanie prednášky. Desaťročná Mona je navyše vykreslená ako mimoriadne intelektuálne vyspelé dieťa, ktorého dialógy plné filozofických a umeleckých úvah môžu čitateľovi znieť neprirodzene a málo autenticky.
Problematicky je vnímaný aj etický rámec príbehu: starý otec vedome klame Moniných rodičov a ignoruje odporúčania lekárov týkajúce sa psychoterapie. To, čo má pôsobiť ako láskavé tajomstvo, môže v kontexte dnešného dôrazu na duševné zdravie detí vyznievať sporne. Vedľajšie dejové línie – rodinné problémy či školské ťažkosti – sú navyše skôr načrtnuté než rozvinuté a záver knihy je slabý a predvídateľný. Opakujúca sa štruktúra kapitol (škola či rodina, návšteva múzea, ponaučenie) môže časom pôsobiť jednotvárne.
Monine oči tak nie sú univerzálnou knihou pre každého. Oslovia najmä čitateľov, ktorí majú radi umenie, filozofický podtext a medzigeneračné príbehy a neprekáža im didaktickejší tón ani pomalé tempo. Ak však hľadáte predovšetkým psychologicky prepracovaný román s uveriteľnými postavami a dynamickým dejom, môžete zostať sklamaní. Schlesserova kniha stojí niekde na pomedzí beletrie a eseje – a práve v tom spočíva jej čaro aj jej najväčšia slabina.
Monine oči (recenzia knihy)
