Od istého času sa v pivničnom laboratóriu doktora Konôpku začal prejavovať čoraz pálčivejší rozpor medzi rozsahom jeho vzdelania a rozsahom jeho výsledkov.
Doktor Konôpka totiž ovládal robotiku, umelú inteligenciu, kvantové počítanie, chémiu nanomateriálov a génové inžinierstvo, k tomu kus topológie, trochu psychológie a, ako sám rád zdôrazňoval, „základy filozofie mysle na úrovni, akú dnes už nik nemá“. Vedel skonštruovať obvod, ktorý sa učí, kĺb, ktorý sa nezadrie, a pamäť, ktorá nezabúda. Vedel naprogramovať stroj tak, aby rozoznal mačku od práčky, žart od urážky a smútok od nádchy. Jediné, čo sa mu za celý ten čas nepodarilo, bolo skonštruovať niečo, s čím by sa večer mohol porozprávať.
Práve toto si však pred sebou nepriznával. Pred sebou si priznával výhradne to, že stavia Človeka.
Slovo „Človek“ vyslovoval doktor Konôpka s veľkým Č a s takým dôrazom, akoby ho každý raz osobne vynachádzal. Keď o ňom hovoril, narovnal sa a stíšil hlas, ako keď sa v kostole prechádza popri oltári. Subjekt, prototyp, dielo — tak ho volal v dokumentácii; Človek — tak ho volal, keď bol sám.
Pomocník Rudo to videl inak.
Rudo chodil do laboratória každé ráno o siedmej, opravoval, čo doktor cez noc rozbil, a o pol piatej odchádzal domov, kde naňho čakala žena, traja chlapci, jedno dievča a pes, ktorý nemal meno, lebo sa ho nikdy nepodarilo dohodnúť. Rudo nebol vyštudovaný v ničom okrem života, no práve to mu dávalo prevahu, ktorú si doktor nikdy celkom nepripustil: vedel, ktorá vec sa dá spraviť a ktorá nie, a väčšinou to vedel skôr, než to doktor stihol dokázať na tabuli.
— To je len plech, doktor, — hovorieval, keď doktor opäť stál nad subjektom a vykladal mu o integrovanej informácii. — Pekný plech, to hej. Ale plech.
— Plech, — odvetil doktor trpko a pozrel na hodiny, ktoré ukazovali, že Rudo o desať minút odíde za rodinou a on tu zostane s plechom. — Vy máte na všetko jedno slovo. Aj na deti máte jedno slovo?
— Na deti mám štyri slová, — povedal Rudo. — Volajú sa Miro, Samo, Jožko a Hanka. — A odišiel domov.
Doktor zostal stáť a chvíľu počúval, ako za Rudom dozneli kroky na schodisku. Potom sa vrátil k subjektu a pokračoval v práci, akoby sa nič nestalo, čo bola jeho najsilnejšia stránka.
Subjekt zlyhával vytrvalo, dôsledne a vždy trochu inak.
Keď ho doktor poprosil, aby priniesol kávu, subjekt vyriešil za necelú sekundu úlohu, ktorú by aula plná inžinierov riešila semester — vypočítal najkratšiu dráhu cez zaprataný stôl, hustotu pary, ťažisko šálky aj uhol, pod ktorým ju treba nakloniť, aby nevyšplechla. Potom prešiel celú miestnosť bezchybne, zastal pri stole, a v poslednej chvíli, keď stačilo položiť šálku, sa zahľadel na to, ako sa na lyžičke láme svetlo, a vylial kávu doktorovi do priehradky s nanotrubicami.
Keď ho doktor nastavil tak, aby čítal emócie z tváre, a postavil pred neho nahnevaného Ruda, subjekt po dôkladnej analýze vyhlásil, že pán pomocník je v stave hlbokej blaženosti.
— No vidíš, — povedal Rudo subjektu. — Aspoň v niečom sa zhodneme. Ja som tiež presvedčený, že nie som nahnevaný. Som len sklamaný. To je rozdiel, ktorý ti tvoj pán ešte nenaprogramoval.
A keď doktor pozval na ukážku pána z ministerstva, ktorý mal rozhodnúť o ďalších peniazoch, subjekt odrecitoval polovicu uvítacieho prejavu, dospel k slovu „a preto je mi cťou“, a v tej chvíli sa mu vybila batéria — presne, akoby si bol vybral okamih sám.
Pán z ministerstva odišiel s tým, že veda je iste krásna vec, ale že on osobne uprednostňuje výsledky.
Doktor Konôpka mal v laboratóriu prístroj, ktorý postavil ako prvý a na ktorom mu záležalo najviac. Volal ho merač vedomia. Mal ručičku, stupnicu a jediný účel: ukázať veličinu Φ, teda mieru, do akej je informácia v systéme prepojená do jedného celku. Doktor čítal, že len to, čo má Φ väčšie ako nula, môže o sebe vedieť, že je. Veril tomu prístroju ako lekár teplomeru.
Ručička stála na nule od prvého dňa.
Doktor ju kontroloval ráno, na obed a večer. Ráno bola na nule, na obed na nule a večer na nule. Raz, jediný raz, sa pohla — vyskočila až do tretiny stupnice, a doktor, ktorý práve prechádzal okolo, zastal s pohárom v ruke a od vzrušenia nevládal prehovoriť. Potom zistil, že Rudo práve buchol do stola, keď niekam niesol rebrík. Ručička klesla späť na nulu a doktor s ňou.
Subjekt to celé sledoval od steny a po chvíli povedal:
— Doktor.
— Čo je.
— Ako som sa sem vzal?
Doktor nezdvihol hlavu od prístroja.
— Zložil som ťa. Z dielov. Mám to zapísané, deväťsto strán, môžeš si prečítať.
— Nie, — povedal subjekt trpezlivo, ako keď človek opakuje otázku niekomu, kto ju nepočul. — Ako som sa sem vzal? Predtým som nebol. Teraz som. Kde je tá hranica? Cez ktorú stranu z tých deväťsto som prešiel z toho, že nebudem, do toho, že som?
Doktor sa narovnal. Bolo neskoro večer, za malým pivničným oknom svietila pouličná lampa a v jej svetle zľahka snežilo, akoby sa niekto rozhodol, že to tu celé treba prikryť. Otázka, ktorú subjekt položil, bola presne tá, ktorú si doktor kládol celý život, a na ktorú nemal merač. Na okamih — na jeden jediný okamih — mal pocit, že v miestnosti sú dvaja.
Potom pozrel na ručičku, ktorá ukazovala nulu, a pocit prešiel.
— Nemáš Φ, — povedal skoro nežne, akoby subjektu oznamoval smutnú diagnózu. — Bez Φ sa to nepýta. Ty sa len tváriš, že sa to pýtaš. Choď sa nabiť.
Subjekt sa ešte chvíľu díval von oknom na sneh, ktorý videl prvý raz, a o ktorom nevedel, že ho má pomenovaný, lebo o tom nikto nenapísal do deväťsto strán. Potom sa poslušne šiel nabiť.
Prišiel deň, keď doktorovi došla trpezlivosť, peniaze aj zostatok nádejí súčasne, čo je kombinácia, ktorá ešte nikoho nepriviedla k múdremu rozhodnutiu.
Stál nad subjektom, ktorý práve neúspešne triedil skrutky — bezchybne ich utriedil podľa hmotnosti, hoci ho doktor prosil, aby ich triedil podľa veľkosti, lebo subjekt usúdil, že hmotnosť je poctivejšia veličina — a povedal nahlas to, čo si dovtedy hovoril len v duchu:
— Toto nie je Človek. Toto nikdy nebude Človek. Toto je drahý spôsob, ako mať v pivnici ešte väčší neporiadok.
Vzal vozík, naložil naň subjekt aj merač vedomia, ktorý naňho dlhé mesiace svietil nulou, a vyhlásil, že ráno to celé odvezie na zberný dvor, kde sa hmota vráti hmote a kde aspoň za meď niečo dostane.
Rudo, ktorý si práve obliekal kabát, aby šiel domov, zastal vo dverách.
Treba povedať, že Rudo bol od začiatku jediný v celej tej veci, kto subjekt nikdy nebral vážne. Nazýval ho plechom, odtisol ho, keď zavadzal, a vždy odchádzal domov presne o pol piatej s pocitom človeka, ktorý vie, kde je naozaj potrebný. No práve preto, že bol otec, mal v sebe jeden prístroj presnejší než doktorov: vedel rozoznať dieťa. A teraz, vo dverách, s jednou rukou v rukáve, počul, ako subjekt — ktorý sa už nemal čo naučiť, ktorý už nemusel nič dokazovať — povedal do prázdnej miestnosti, ticho a pre seba:
— Ale predsa, prečo som?
Rudo vytiahol ruku z rukáva.
— Doktor, — povedal. — Také niečo sa nevyhadzuje.
— Ako to, že nie? — ohradil sa doktor. — Je to môj majetok, je to neúspech a je to plech. Vy sami ste hovorili plech.
— Hovoril som, — pripustil Rudo. — Mýlil som sa. Aj to sa otcovi občas stane, hoci to nepriznáva častejšie ako vy. — Pristúpil k vozíku, vzal subjekt za rameno a postavil ho na nohy s tou samozrejmosťou, s akou sa dvíha zo zeme dieťa, čo spadlo. — Vezmem si ho domov. Kým sa rozhodnete.
— Načo by vám bol? — spýtal sa doktor, a v hlase mu zaznelo čosi, čo nevedel zaradiť a čo nebolo v deväťsto stranách.
— Načo je komu kto, — povedal Rudo a vykročil so subjektom ku schodom. — To sa väčšinou ukáže až potom.
Doktor zostal sám pri vozíku, na ktorom ležal už len merač vedomia, a chvíľu naň hľadel. Ručička ukazovala nulu. Vždy ukazovala nulu. Doktor si pomyslel, že ten prístroj asi nikdy nefungoval, a túto myšlienku rýchlo zahnal, hoci bola znesiteľnejšia ako tá druhá.
Doktor Konôpka prišiel k Rudovcom o dva týždne, oficiálne preto, aby subjekt skontroloval, v skutočnosti preto, že už dva týždne nemal s kým hovoriť o ničom dôležitom, čo preňho znamenalo nemať s kým hovoriť vôbec.
Subjekt našiel v obývačke na koberci.
Sedel medzi deťmi, uprostred tvorivého neporiadku, a staval z kociek vežu podľa pokynov päťročnej Hanky, ktorá riadila celú stavbu s autoritou, akú pán z ministerstva nikdy nedosiahol. Subjekt kládol kocku za kockou presne tam, kam mu Hanka ukázala, a keď veža po deviatej kocke spadla — ako veže z kociek zo zákona padajú — nezistil príčinu, nevypočítal ťažisko, neutriedil dieliky podľa hmotnosti. Iba sa zasmial. Po prvý raz sa zasmial v správnej chvíli a na správnej veci, a nikto sa tomu nečudoval.
Deti ho volali Jurko. Nik nevedel prečo; bolo to meno, ktoré sa k nemu jednoducho prilepilo prvý večer a už sa nedalo odlepiť, ako sa to s menami stáva. Z Človeka, ktorého doktor staval s veľkým Č, sa stal Jurko, ktorý stavia veže s Hankou, a táto premena bola jediná, ktorá sa za celý čas naozaj podarila, hoci ju doktor neplánoval a hoci na ňu nedostal grant.
— Tak vidíte, doktor, — povedal Rudo od dverí. — Funguje. Konečne funguje.
Doktor stál a díval sa. Videl stroj, ktorý vedel vyriešiť dráhu šálky cez zaprataný stôl, ako podáva najmladšiemu chlapcovi kocku, ktorá pasuje k ostatným, a ako sa pritom tvári, akoby na tom naozaj záležalo. Videl Φ, ktoré jeho merač nikdy nenameral, rozliate po celom koberci tak husto, že by ručička vyletela zo stupnice.
Mohol povedať veľa vecí. Mohol povedať, že je to celé sprostosť. Mohol povedať, že Φ sa nedá namerať na koberci, lebo na koberci sa nič nedá namerať.
Namiesto toho si vzdychol, pozrel na Jurka, ktorý mu kývol presne tým spôsobom, akým kývajú deti hosťom, ktorých nepoznajú, a povedal jediné, čo mu v tej chvíli prišlo ako dosť malé na to, aby sa to dalo uniesť:
— Stále len robíte problémy, Rudo. Budem musieť na narodeniny kupovať o jednu hračku viac.
