Podľa politologičky Jessicy Greenovej, autorky článku It’s Time To Target The Political Power Of Polluters publikovaného v magazíne Noema, dnes stojíme pred zásadným omylom v tom, ako chápeme klimatickú politiku. Problém dekarbonizácie totiž nie je v prvom rade technický ani emisný – je politický. Kým sa verejná diskusia aj medzinárodné dohody celé desaťročia sústreďovali na znižovanie emisií prostredníctvom uhlíkových cien, cieľov „net zero“ či obchodovania s kvótami, skutočná prekážka zostávala bokom: obrovská materiálna a politická moc vlastníkov fosílnych aktív.
Ropa, plyn a uhlie nie sú len zdrojmi emisií, ale aj základom bohatstva a vplyvu. Vlastníci týchto aktív disponujú kapitálom, právnymi nástrojmi a politickými kontaktmi, ktoré systematicky využívajú na spomaľovanie alebo blokovanie klimatických politík. Ak sa klimatická stratégia obmedzí len na reguláciu emisií, tento mocenský rozmer ignoruje – a tým pádom zlyháva.
Greenová preto navrhuje zásadný posun: zamerať politiku nie na emisie, ale na aktíva. Efektívna klimatická politika by mala mať dva paralelné ciele. Na jednej strane oslabiť moc vlastníkov fosílnych aktív, napríklad prostredníctvom daňovej politiky či rušenia ich výnimočných právnych výsad. Na druhej strane systematicky rozširovať počet a vplyv vlastníkov zelených aktív – obnoviteľných zdrojov, čistej výroby, infraštruktúry – tak, aby vznikla nová ekonomická a politická koalícia, ktorá bude mať záujem na ďalšej dekarbonizácii.
Jedným z najsilnejších, no politicky podceňovaných nástrojov je daňová politika. Globálne korporátne daňové úniky do daňových rajov pripravujú štáty o stovky miliárd dolárov ročne. Uzatvorenie týchto medzier a vyššie zdanenie najbohatších jednotlivcov a fosílnych spoločností by malo dvojitý efekt: štáty by získali zdroje na financovanie zelenej transformácie a zároveň by sa znížilo materiálne bohatstvo fosílneho sektora, z ktorého pramení jeho politická moc.
Rovnako dôležité je odstrániť právne mechanizmy, ktoré fosílny priemysel chránia pred demokratickým rozhodovaním. Systémy investor–štátnych arbitráží (ISDS), zakotvené v mnohých obchodných a investičných dohodách, umožňujú korporáciám žalovať štáty za klimatické politiky a požadovať kompenzácie za „stratené budúce zisky“. Tento mechanizmus pôsobí ako forma litigačného teroru: vlády sa obávajú žalôb a radšej prijímajú slabšie opatrenia. Riešením je vystúpenie z týchto režimov – jednostranne alebo kolektívne – tak, ako to už urobili Kanada či Európska únia v prípade Energetickej charty.
Greenová zároveň zdôrazňuje význam aktívnej zelenej priemyselnej politiky. Štát by nemal čakať, kým trh sám vyrieši transformáciu, ale cielene investovať do odvetví, kde je dekarbonizácia technologicky možná už dnes – napríklad do elektromobility, výroby ocele na báze čistej elektriny či do batérií. Takéto investície vytvárajú pracovné miesta a ekonomické výhody okamžite. Firmy, ktoré sa vďaka nim presunú z fosílnych na zelené aktíva, sa následne stávajú politickými spojencami ambicióznejšej klimatickej politiky.
S tým súvisí aj opatrný prístup k obchodu. Úplne voľný obchod môže v počiatočných fázach zničiť domáci zelený priemysel skôr, než sa stihne rozvinúť, zatiaľ čo úplná uzavretosť je neefektívna. Greenová hovorí o „Goldilocks prístupe“ – strategickom, obmedzenom protekcionizme, ktorý dočasne chráni domáce zelené odvetvia prostredníctvom kvót, verejných nákupov či požiadaviek na miestny obsah, bez toho, aby sa ekonomika izolovala od sveta.
Paradoxne, súčasná geopolitická nestabilita a rozpad tradičného multilateralizmu môžu byť príležitosťou. Vzniká priestor pre nové aliancie a formy spolupráce založené nie na abstraktnej „komparatívnej výhode“, ale na tom, čo Greenová nazýva kolaboratívnou výhodou: štáty prepájajú svoje špecifické schopnosti v globálnych dodávateľských reťazcoch. Príkladom je prepojenie amerického dopytu, nemeckých technológií a čínskej výrobnej kapacity v oblasti solárnych panelov.
Záverečné posolstvo článku je pragmatické a politicky ostré. V čase polarizácie, klimatického popierania a únavy z abstraktných vedeckých argumentov je presvedčivejším dôvodom pre dekarbonizáciu ekonomika, nie samotná klimatická veda. Politika zameraná na aktíva dokáže priniesť hmatateľné benefity – pracovné miesta, investície, infraštruktúru – a zároveň systematicky oslabiť moc fosílneho priemyslu. Boj medzi fosílnymi a zelenými aktívami už prebieha. Otázkou nie je, či sa rozhodneme konať, ale ktorý z týchto dvoch ekonomických a politických systémov nakoniec prežije.
Obmedzme politickú moc znečisťovateľov
