Oslobodiť sa od stereotypu, že „skutočné“ umenie žije výhradne za múrmi galérií a operných sál, nie je vždy jednoduché. Otázka, či je umenie elitárske, rezonuje spoločnosťou a odhaľuje priepastný rozdiel v tom, čo považujeme za „kultúru“ a čo za „zábavu“. Keď sa spoločnosť pýta, čo je pre ňu dôležitejšie – futbalový štadión alebo umelecká galéria – odpoveď často nie je o hodnotách, ale o prístupnosti, povedomí a bežnej skúsenosti. Štadión je živý, kolektívny, hlučný a finančne dosiahnuteľný zážitok pre desaťtisíce. Galéria môže pôsobiť ticho, uzavreto a ako priestor pre zasvätených. Tento kontrast však nie je prirodzený stav umenia, ale dôsledok systémových nerovností.
Elitársku povest umenia umocňuje aj jeho ekonomická stránka. Svet zberateľstva obrazov a drahých umeleckých diel funguje ako exkluzívna forma investovania, často neprístupná pre bežného človeka. Tvorí tak uzavretý okruh, kde sa umenie stáva nástrojom kapitálu a sociálneho statusu, čo len prehlbuje dojem, že „vysoká kultúra“ je vyhradená pre vyvolených.
Naproti tomu mladí ľudia sa s tzv. umením najčastejšie stretávajú prostredníctvom mainstreamovej produkcie – popových piesní, komiksov a filmových blockbusterov. Tieto formy, hoc‘ sú masovo populárne a dostupné, sú často primárne riadené komerčnou logikou zisku, čo vedie k ošúchaným prepredajovým klišé, opakujúcim sa stereotypom a čiernobielym skratkám. Ich hlavným cieľom je často uspokojiť čo najširší trh, nie posúvať hranice výrazu alebo ponoriť sa do hlbokej reflexie. Preto, aj keď majú nepopierateľnú kultúrnu prítomnosť, nemôžu plnohodnotne nahradiť širší a diferencovaný zážitok z umenia. Tento stav odhaľuje skutočný problém: keď je prvým a často jediným kontaktom s „umením“ komerčne štruktúrovaný obsah, vzniká ochudobnená predstava o tom, čo všetko kultúra a umecké vyjadrenie môže byť.
Riešenie tejto nerovnosti nie je v hanení masovej kultúry ani v slepej adorácii tej „vysokej“. Leží predovšetkým v systémových zmenách, ktorých základom je financovanie. Podpora lokálnej kultúry – od divadiel po komunitné umelecké dielne – vytvára živé a dostupné miesta pre stretnutie s umením. Kľúčom je aj výchova a vzdelávanie: kvalitné a rozmanité knižnice s atraktívnymi zbierkami, galérie s edukačnými programami a predovšetkým výchova učiteľov, ktorí dokážu predstaviť umenie ako živý dialóg, nie ako súbor faktov. Učiteľ s prehľadom a nadšením môže otvoriť brány vnímania na celý život.
V konečnom dôsledku je však všetko toto úsilie spojené s širším sociálnym problémom. Nerovnosť v prístupe k umeniu je priamym odrazom ekonomickej a sociálnej nerovnosti. Bez jej zmierňovania zostane kultúra rozdelená: pre jedných každodenná potrava ducha, pre druhých luxusný tovar alebo neznáme územie.
