Daron Acemoglu je liberál. Ale to, čo ponúka systém nazývaný liberálna demokracia, sa mu nepáči. Kniha „Čo sa stalo s liberálnou demokraciou?“ (What Happened to Liberal Democracy, vydané Profile Books/ Dutton roku 2026) hovorí o jeho výhradách a novom navrhovanom systéme, ktorý nazýva „liberalizmus pracujúcej triedy“.
Liberálna demokracia sľubovala tri veci – zdieľanú prosperitu; demokraciu a kvalitné verejné služby; samosprávu a reálny podiel ľudí na spolurozhodovaní.
Nič z toho nedodržala.
Povojnové desaťročia tieto sľuby do značnej miery plnili: mzdy v USA rástli o vyše 2,5 % ročne pre všetky vzdelanostné skupiny, podiel najbohatšieho percenta na príjmoch klesol z vyše 20 % (1940) na 10,7 % (1970), rástla dostupnosť nemocníc, škôl aj verejných služieb. Od 80. rokov však nasledoval zlom: medián reálnych miezd v USA rastie len 0,45 % ročne, podiel hornej stovky percenta stúpol na 19 % a dôvera v inštitúcie sa zrútila (len okolo 8 % Američanov dôveruje Kongresu).
Prečo to celé padlo? Acemoglu vidí tri hlavné príčiny.
Vznikla postindustriálna priepasť medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi a zvyškom spoločnosti. Demokratická strana v USA (a európska stredo-ľavica) sa premenila na stranu absolventov elitných univerzít — podiel voličov bez diplomu, ktorí volia demokratov, klesol zo 60 % v 70. rokoch na 48 %; zastúpenie absolventov elitných amerických univerzít medzi demokratmi a republikánmi sa úplne obrátilo. Vzdelaní žijú, pracujú a uzatvárajú manželstvá čoraz viac oddelene od zvyšku spoločnosti, čo rozleptáva solidaritu a dôveru. Pracujúcu triedu tak získala pravica — kultúrnymi témami, nie ekonomickou politikou, ktorá záujmy pracujúcich často poškodzuje.
Druhou príčinou je sociálne inžinierstvo. Acemoglu stavia do jedného radu indoktrináciu katolíckej inkvizície, čínskeho cisárskeho skúšobného systému (keju) a dnešné zhora nadiktované pokusy progresívnych elít meniť jazyk, normy a presvedčenia spoločnosti. Sociálne siete z toho podľa neho robia algoritmickú klietku noriem: algoritmy zosilňujú emocionálne vypätý obsah, eskalujú extrémnosť vyjadrovania a živia polarizačný kruh, v ktorom obe strany stupňujú represiu aj pobúrenie — a platformy na tom zarábajú.
Po tretie – zmeny v ekonomickom vlastníctve. Nové technológie a deregulácia (v USA narástol počet priemyselných robotov z 3,5 na 25,5 na tisíc pracovníkov medzi rokmi 1993 a 2020) prerušili spojenie medzi masovou výrobou a zamestnanosťou. Firmy môžu rásť bez najímania, podiel práce na pridanej hodnote v priemysle klesol zo 74 % (1981) na 46 %. K tomu sa pridali globalizácia (čínsky dovozný šok) a Baumolov efekt v prospech sektorov náročných na vysokoškolské vzdelanie.
V poslednej kapitole autor predstavuje svoj koncept liberalizmu pracujúcej triedy, ktorý by mal lepšie zohľadňovať potreby väčšiny členov spoločnosti, nie iba elít. Zoznam je rozumný, chýbajú však kroky, ako tieto ciele premietnuť do praxe:
- rešpektovať kultúrne hodnoty a hlas lokálnych komunít namiesto zhora nadiktovaných noriem;
- obnoviť zdieľanú prosperitu cez lepšie delenie ziskov z umelej inteligencie a investície do vzdelávania;
- regulovať sociálne médiá bez cenzúry — obmedziť moc algoritmov, prinútiť platformy byť zodpovedné za obsah, ktorý zosilňujú, chrániť deti a zdaniť digitálnu reklamu;
- obmedziť vplyv peňazí v politike;
- viazať klimatickú politiku na tvorbu pracovných miest v postihnutých regiónoch a uhlíkové clo;
- presadzovať globalizáciu s presadzovaním pracovných štandardov a bojom proti daňovým únikom.
Zatiaľčo pravičiari vyčítajú tejto knihe, že je príliš ľavicová, hlavnou výhradou ľavice je, že kniha neponúka konkrétne riešenia a zostáva na akademickej úrovni – ponúka iba všeobecné návrhy na vylepšenia. Vieme, že systém je zlý, ale nevieme veľmi ako ho reformovať.
