Kniha Spravedlivý růst (Host, 2026) od Daniela Prokopa je zaujímavou analýzou daňového, sociálneho a vzdelávacieho systému v Českej republike, s mnohými presahmi aj pre Slovensko.
Daňový systém
Nosnou témou prvej časti, „Daňový systém“, je diskusia o majetkových daniach. Autor vidí rezervy v zdaňovaní majetku v porovnaní so zdaňovaním práce. Jeho základným argumentom je, že kým práca je zdaňovaná relatívne vysoko, príjmy z majetku — predaj podielov vo firmách, akcií či nehnuteľností — sú zdaňované málo alebo vôbec. Prokop uvádza konkrétne príklady zdaňovania bohatých, najmä zo Španielska, Nórska či Švajčiarska.
Prokopov argument je dobré zasadiť do širšieho rámca, ktorý jeho téze dodáva váhu. Klasickým ekonomickým princípom za progresívnym zdaňovaním je takzvaná schopnosť platiť: bohatší si môžu dovoliť prispieť do verejných financií vyšším dielom a zároveň z verejných statkov často profitujú viac, keďže majetok a vysoké príjmy je možné nadobúdať a udržiavať iba vďaka tomu, že spoločnosť vytvára predvídateľné a bezpečné prostredie — fungujúcu justíciu, infraštruktúru a vzdelaním pripravenú pracovnú silu. Rovnaká, alebo iba mierne progresívna daňová sadzba pre všetkých tak podľa tohto pohľadu spoločenské nerovnosti skôr prehlbuje.
Ešte silnejší argument pre zdaňovanie majetku ponúka Thomas Piketty vo svojom Kapitáli v 21. storočí, ktorý môžeme vnímať ako prirodzené teoretické pozadie Prokopovej praktickej analýzy. Pikettyho jadrom je jednoduchý, no zásadný vzťah: ak je výnos z kapitálu trvale vyšší ako miera rastu ekonomiky, nerovnosť sa prehlbuje sama od seba a bohatstvo sa koncentruje v rukách úzkej skupiny. Keďže výnos z kapitálu historicky takmer vždy prevyšoval rast ekonomiky, dedičstvo z minulosti zákonite prevládne nad bohatstvom vytvoreným súčasnou prácou — minulosť pohlcuje budúcnosť. Z toho plynie aj morálne znepokojivý dôsledok: rentierom a ich deťom sa neoplatí pracovať, pretože príjem z kapitálu je istejší a vyšší ako príjem z práce. Práve to robí Prokopovu kritiku nízkeho zdaňovania kapitálu nielen otázkou fiškálnej spravodlivosti, ale aj otázkou zachovania motivácie pracovať a — ako varuje Piketty — stability samotnej demokracie, ktorú extrémna koncentrácia kapitálu historicky rozvracala.
Verejné systémy
V časti „Verejné systémy“ sa autor zaoberá návrhmi na zlepšenie politiky zamestnanosti, sociálnych dávok, dôchodkového a zdravotného systému. Za problém považuje nízku mobilitu a vysokú mieru zadlženia jednotlivcov (600 000 ľudí v exekúcii), čo má popri ekonomických aj silné sociálne dopady.
Hoci Prokop vníma problémy nerovnosti a vylúčenia skôr z ľavicového hľadiska, v postoji k dĺžke štúdia na vysokej škole či k možnosti rodičov starať sa dlhšie o deti zaujíma pravicovejšie stanovisko.
Keď sa vedie verejná debata o udržateľnosti dôchodkového systému v kontexte starnutia populácie, dominujú spravidla dve riešenia: príjem migrantov ako rýchla demografická záplata a zvyšovanie veku odchodu do dôchodku ako dlhodobá štrukturálna úprava. Migrácia pritom dôchodkovým systémom v Európe pomohla len čiastočne a zvyšovanie dôchodkového veku je opatrenie, ktoré dopadá najviac na tých, ktorí celý život fyzicky pracovali. Tieto dve cesty pritom zastierajú dve ďalšie, o ktorých sa hovorí výrazne menej: financovanie systému cez progresívne zdaňovanie majetku a kapitálu, teda presun časti záťaže z práce na bohatstvo, a aktívna prorodinná politika, ktorá by dlhodobo zvyšovala pôrodnosť a tým aj počet budúcich prispievateľov do systému.
Vzdelávací systém
V časti „Vzdelávací systém“ sa kniha zaoberá problémami českého školstva, najmä zaostávaním časti mladej populácie vo vzdelaní. Základnou tézou je, že nekvalitné vzdelávanie a vylučovanie časti obyvateľstva z prístupu ku kvalitnému vzdelaniu spôsobuje ekonomike problémy. Podobne ako pri majetkových daniach hovoril autor o dedičnosti bohatstva, tu hovorí o dedičnosti vzdelania. Táto paralela nie je náhodná: zatiaľ čo nezdanený kapitál prenáša výhodu medzi generáciami finančne, nerovný prístup k vzdelaniu robí to isté v oblasti ľudského kapitálu. Pikettyho dielo pritom pripomína, že vzdelanie pôsobí ako jediná spoľahlivá konvergentná sila proti nerovnosti — pokiaľ je všeobecne dostupné, zvyšuje šance na sociálny vzostup; pokiaľ nie je, nerovnosť sa naopak upevňuje.
Literárne a myšlienkové paralely
Na zasadenie Prokopových argumentov do širšieho rámca je zaujímavé čítať Spravodlivý rast v kontexte dvoch ďalších zásadných diel, ktoré formujú súčasný kritický pohľad na spoločnosť a ekonómiu.
Zatiaľ čo Prokop sa drží pri zemi a rozmieňa domáce problémy na drobné (dáta, exekúcie, štrukturálne zaostávanie regiónov), britská autorská dvojica Wilkinson a Pickettová vo svojej prelomovej práci Rovnováha (The Spirit Level) ponúka globálny pohľad na dôsledky nerovnosti. Obe knihy sa zhodujú v kľúčovom závere: ekonomický systém nemôže dlhodobo fungovať, ak generuje extrémnu nerovnosť. Wilkinson a Pickettová na dátach z celého sveta ukázali, že v rovnostárskejších spoločnostiach je vyššia sociálna mobilita a celkovo zdravšia populácia. Prokopove reformné návrhy v daňovej a sociálnej oblasti sú vlastne praktickým, lokálnym návodom, ako sa k tejto stratenej rovnováhe priblížiť v našich podmienkach.
Britský ekonóm Jonathan Aldred vo svojom diele Je v poriadku byť zlý (Licence to be Bad) detailne analyzuje, ako moderná ekonomická veda za posledné desaťročia nenápadne zmenila naše morálne hodnoty. Aldred argumentuje, že ekonomické teórie nás preprogramovali na chladne kalkulujúcich jedincov a dali nám „oprávnenie byť zlý“. Daniel Prokop vo svojej knihe ukazuje presné praktické dôsledky tohto mentálneho nastavenia v českej realite. Pri nastavovaní sociálnych dávok, exekučných pascí či neochotu progresívne zdaniť obrovské majetky, narážame presne na ten cynický ekonomický naratív, o ktorom píše Aldred — na mentalitu, že úspech je len otázkou individuálnej zásluhy a chudoba je chybou jednotlivca. Tam, kde Aldred opisuje akademickú a morálnu koróziu spoločnosti, Prokop prináša tvrdé sociologické dáta o tom, ako táto bezohľadnosť ničí vzdelávacie šance detí a brzdí ekonomický potenciál krajín.
Kritický pohľad: hranice objektivity
Aj keď ide o kvalitnú analýzu, ku knihe treba uviesť tri výhrady.
Autor sa snaží dať návod na vylepšenie súčasného systému. Sám však na viacerých miestach priznáva, že napriek jeho účasti v poradných štruktúrach najvyšších úrovní českej politiky tieto vylepšenia neboli realizované. Narážame tu na ekonomicko-mocenské dogmy súčasného systému — o tých však autor mlčí. Vyzerá to tak, že so systémom je v zásade spokojný, navrhuje zlepšenia, no zároveň vidí, že systém sa nereformuje. Je to v niečom podobná situácia ako v psychológii: máme bezprecedentné množstvo informácií o tom, ako konkrétne zlepšiť duševné zdravie, no jeho kvalita v populácii sa zhoršuje.
V knihe sa spomínajú kľúčové sociálno-ekonomické systémy, no nehovorí sa o prepojení ekonomiky a ekologického systému. Je pravda, že kniha sa nemôže venovať všetkému — no ekologická kríza má jednak ekonomické základy a jednak výrazné ekonomické dopady na ľudí.
Charakteristikou, ktorá však v očiach čitateľov môže znižovať analytickú hodnotu diela, je miestami jednostranné prezentovanie autorových osobných kultúrno-politických postojov. V pasážach, kde Prokop presahuje čisto sociologické dáta a dotýka sa širších globálnych tém — migrácia, geopolitika, militarizácia či hodnotové vymedzenie takzvaných „demokratických síl“ —, skĺzava k presadzovaniu jedného naratívu. Chýba tu hlbšie, nezaujaté zhodnotenie legitímnych argumentov druhej strany, čo v inak striktne analytickej knihe pôsobí nekonzistentne a núti čitateľa spozornieť aj pri predkladaní dátami podložených informácií.
